Baníctvo zanechalo v Banskej Štiavnici svoju nezmazateľnú stopu i v spoločenskom a náboženskom živote jej obyvateľov. Náročnosť a nebezpečenstvo baníckej práce podnecovali baníkov k rôznym prejavom tradičnej ľudovej zbožnosti. Jedným z najvýraznejších bol fenomén tzv. aušusníkov. Keďže doteraz nebol ucelene prebádaný, takmer jediným zdrojom informácií o aušusníkoch sa nám tak stávajú historické pamiatky, ktoré ich zobrazujú a stvárňujú.

Kto boli aušusníci?
Aušusníci boli delegovaní baníci v strednom veku, ktorí slávnostne reprezentovali banícky stav s istým morálnym kreditom. Pre baníka bolo cťou a vyznamenaním stať sa aušusníkom. Združovali sa do spoločenstiev, v ktorých sa navzájom oslovovali „bratia“. Korene takýchto spoločenstiev môžeme nájsť už v tradícií stredovekých bratstiev, ktoré sa zakladali v stredoslovenských banských mestách. Názov svojho spoločenstva sa odvodzoval od svojho svätého patróna. Boli neprehliadnuteľní vďaka efektnému farebnému odevu. Ten, ktorý poznáme dnes, bol pravdepodobne vytvorený z odevu, ktorý nosila banská vrchnosť v uhorskej časti monarchie už v 17. stor. a ktorý zviditeľnili tzv. cisárske návštevy. Uhorský typ uniformy pozostával z bieleho saka a červených nohavíc, nemecký typ z bieleho saka a bielych nohavíc. Súčasťou bola čiapka a ošliador. Nemecký typ uniformy si osvojili tzv. pohrební aušusníci. Prostriedky na svoje aktivity čerpali zo zbierok, príp. od biskupa. Od 18. stor. sa postupne stávali aj súčasťou mestských slávností.

Náboženské úlohy aušusníkov
Základnými aktivitami aušusníkov boli zakladanie kaplniek a oltárov, zabezpečovanie a osvetľovanie liturgických slávností a pohrebov a sociálna podpora. Z liturgických slávností išlo predovšetkým o veľkonočné a vianočné slávnosti. V deň spomienky na svätého patróna bane, sa konali tzv. banícke ofery. V tento deň bola priamo pred banským portálom svätá omša, príp. sa išlo procesiou do kostola. V záznamoch sa už v roku 1230 spomína tzv. Banícke Božie telo. Obrady aušusníci osvetľovali fakľami, neskôr sviečkami. Či z toho pochádza aj zvyk miništrantov s fakľami, ktorí dodnes sprevádzajú prinášanie obetných darov vo Farskom kostole Nanebovzatia Panny Márie v Banskej Štiavnici, zatiaľ nevieme. Z podrobnej evidencie hodrušských aušusníkov sa dozvedáme, že okrem spomenutých najväčších kresťanských sviatkov zvykli svietiť napríklad aj na Nový rok, Zjavenie Pána, Kvetnú nedeľu, Nanebovstúpenie Pána, Zoslanie Ducha Svätého, sv. Petra a Pavla, Nanebovzatie Panny Márie, Všetkých svätých, roráty, sv. Mikuláša, ale výnimočne aj počas krstov a primícií.

Bratstvo za spásu duší v Banskej Štiavnici
Veľký význam v rekatolizácií zohrávali jezuiti, prítomní aj v stredoslovenských banských mestách v Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Aj vďaka nim sa do popredia dostávajú nové viditeľné prostriedky prežívania viery, náboženský život prichádza do exteriéru, vo veľkom sa stavajú barokové súsošia, kaplnky a kalvárie. To všetko sa stávalo v dobe bez médií silnými evanjelizačnými prostriedkami. Konajú sa slávnostné procesie, ktorých súčasťou sa stávajú zástavy, sochy a iné rekvizity. Súčasťou týchto slávení boli i jezuitmi zakladané a podporované laické bratstvá, ktorých cieľom bola spoločná duchovná formácia a sociálna podpora. Bratstvo Božieho tela v Banskej Štiavnici je doložené už v 16. stor. V 17. stor. bola v Kostole Nanebovzatia Panny Márie založená Kongregácia Kristovej agónie (známe pod názvom aj ako Bratstvo smrtnej nedele) a neskôr aj Bratstvo kresťanskej náuky. V roku 1742 vzniklo v Kostole sv. Kataríny (vtedajšom farskom kostole) Bratstvo za spásu duší pod ochranou Loretánskej Panny Márie. Z jeho denníka sa dozvedáme, že prijímanie jeho nových členov sa konalo s veľkou pompéznosťou za hudby profesionálnych hudobníkov a trubačov. Napríklad v nedeľu 2. februára 1744 na slávnosti obnovenia sľubov členov bratstva sa spomína aj prítomnosť kráľovského komisára a predsedu Uhorskej komory grófa Erdödyho. Po zápise nových členov a zvolení nového predsedu bratstva nasledoval hymnus Te Deum, po ktorom nasledovalo zvonenie zvonov a loretánske litánie doprevádzané tubami a tympanmi. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 malo toto bratstvo aj vlastnú liturgickú výbavu. V zbierke Slovenského banského múzea sa tiež nachádza obraz Pohreb baníka, ktorý znázorňuje pohreb člena tohto bratstva. K bratstvu sa pridávali aj obyvatelia Siglisberg-u (dnes Štiavnické Bane), Horného a Dolného Fuchsloch-u a Štefultova, ktorí sa schádzali vo svojich vlastných kostoloch. Privilegovaný oltár bratstva bol zriadený v Loretánskej kaplnke v zadnej časti Kostola sv. Kataríny. Bratstvo mimoriadne slávnostne slávilo Spomienku všetkých verných zosnulých (2.11.). Vplyvom reforiem cisára Jozefa II. sa všetky bratstvá v roku 1784 rozpustili.

Vyobrazenia aušusníkov
Vyobrazenia aušusníkov priamo v Banskej Štiavnici môžeme nájsť v hornej časti dreveného štaluma v presbytériu Kostola Nanebovzatia Panny Márie, kde symbolizujú baníkov zo štôlne Michal (donorov hlavného oltára) odovzdávajúcich banícke insígnie sv. Michalovi archanjelovi. V hornej časti cintorína v blízkosti Piargskej brány sa nachádza kaplnka s dreveným oltárom, na ktorom je znázornený sv. Klement, žehnajúci skupinám aušusníkov. V rámci širšieho banskoštiavnického regiónu sú známe vyobrazenia aušusníkov v Štefultove, Štiavnických Baniach, Banskej Belej, Banskej Hodruši, Kopaniciach a Pukanci. Často sa vyobrazujú spolu so starými baníckymi patrónmi sv. Klementom a sv. Mikulášom. Aušusníci sú tiež neodmysliteľnou súčasťou typických baníckych betlehemov.

Súčasnosť
Po roku 1948 sa vytesnili všetky liturgické i svetské služby aušusníkov. Náboženský ráz tejto tradície nachádzame dnes už len výnimočne v Španej Doline a Štiavnických Baniach, kde aušusníci slúžia počas veľkých sviatkov v Kostole sv. Jozefa nepretržite. Dodnes sa tam zo starších miništrantov postupne stávajú aušusníci, ktorých miestni volajú facigeri. V Kostole sv. Anny v Štefultove úlohu aušusníkov prebral dobrovoľný hasičský zbor. Kým v minulosti boli členovia týchto spolkov baníci, dnes ide skôr o nadšencov, alebo členov baníckych spolkov, ktorí takto reprezentujú zašlú banícku slávu a je len na nich, aby sa akákoľvek podobná tradícia nestala len kulisou. Život v Banskej Štiavnici a iných banských mestách bol poznačený nielen ťažkou prácou, ale aj nebezpečenstvami a chorobami. Aj vďaka aušusníckej tradícii mohli tak baníci v slávnostných chvíľach osvetľovať tieto temnoty svetlom viery.

Autor: Slavomír Michna

Zdroje:
Z. Denková, I. Chovanová: /Ne/Zabudnutí aušusníci
Z. Denková: Aušusníci na prahu 21. storočia
M. Čičo: Jezuiti a náboženský život v Banskej Štiavnici (1649-1773)
R. Ragač: Výber prameňov k umeniu a kultúre stredoslovenských banských miest

Odborná spolupráca:
Mgr. Zuzana Denková, PhD.

Fotografie:
Fotoarchív Slovenského banského múzea