Mons. Jozef Bábik – banskoštiavnický kaplán, ktorý svedčil o pravde

Mons. Jozef Bábik patrí medzi významné osobnosti katolíckej cirkvi na Slovensku i v exile. Pri príležitosti 25. výročia jeho úmrtia pripravila Slovenská katolícka misia v Londýne v spolupráci s Veľvyslanectvom Slovenskej republiky 2. mája 2025 spomienkové podujatie venované neoceniteľnému duchovnému a spoločenskému prínosu Mons. Bábika pre slovenských krajanov vo Veľkej Británii. Kto to vlastne bol?

Cesta ku kňazstvu
Jozef Bábik sa narodil 1. augusta v roku 1917 v obci Malý Báb (dnes Báb, okres Nitra) do veriacej rodiny chudobných roľníkov. Tam získal pevný duchovný základ, ktorý ho priviedol až ku kňazskému povolaniu. Po maturite na gymnáziu v Nitre začal študovať teológiu na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde ho 7. júna 1942 vysvätil za kňaza rodák zo Svätého Antona, Mons. ThDr. Michal Buzalka. Jeho prvým kaplánskym pôsobiskom bola obec Pobedim. Od 1. októbra 1943 bol však presunutý do farnosti Banská Štiavnica, kde pôsobil ako druhý kaplán popri Františkovi Ralbovskému a vtedajšiemu farárovi a dekanovi v Banskej Štiavnici, Františkovi Jankovičovi.

Vojnové roky hrôzy v Banskej Štiavnici
Banská Štiavnica patrila kvôli svojej banskej činnosti medzi najznámejšie slovenské mestá. Bola sídlom Banskej akadémie a v roku 1872 získala aj výsady municipálneho mesta. Obyvatelia Banskej Štiavnice už v časoch silnej maďarizácie v 19. stor. preukazovali slovenské národné povedomie. Aj vtedajší kaplán Jozef Bábik prejavoval silné slovenské cítenie a jeho postoje boli, prirodzene, antikomunistické. Prítomnosť Jozefa Bábika v meste Banská Štiavnica zanechala oveľa hlbšiu stopu než len duchovnú službu. Jeho denníkové zápisy z posledných vojnových rokov a prechodu frontu v roku 1945 predstavujú jedinečný a autentický pohľad na to, čo znamenalo „oslobodenie“ pre obyvateľov tohto mesta.

Pochovávanie obetí partizánskeho zločinu
Na formovanie jeho osobnosti mali silný vplyv tragické udalosti spojené so Slovenským národným povstaním v roku 1944. V noci z 25. na 26. septembra 1944 bolo totiž na železničnú stanicu v Banskej Štiavnici dovezených približne 300 slovenských občanov nemeckej národnosti z obcí Veľké Pole a Píla (okres Žarnovica). Ľudia, ktorí sa nezadusili počas tejto strašnej cesty vlakom smrti, boli na mieste brutálne postrieľaní partizánmi. Mladý kaplán Jozef Bábik bol následne poverený ich pochovávaním. Do štiavnickej matriky zaznamenal mená vyše 70 obetí. Neskôr napísal, že to bola jeho „najstrašnejšia kňazská povinnosť“.

Bábikov denník – svedectvo, ktoré prežilo
Jeho denníkové zápisky, ktoré boli neskôr publikované pod názvom Keď prišli Rusi, zaznamenávajú tiež príchod sovietskej armády do Banskej Štiavnice v marci 1945. Dokumentujú chaos, strach a morálne zlyhanie tzv. osloboditeľov. Bábik v nich kritizuje brutálne správanie vojakov – rabovanie, znásilňovanie, násilné odvody mužov, bezbožnosť a úplnú absenciu úcty k ľudskej dôstojnosti či duchovným hodnotám, ktoré sám zažil v kryte (v pivnici banskoštiavnickej fary) i na ulici. Ako slovenský vlastenec sledoval so smútkom v srdci aj postupný proces likvidácie prejavov slovenskej národnej a štátnej suverenity – odstránenie slovenskej vlajky a dvojkríža po príchode novej moci.

Morálny kompas uprostred úpadku
V čase, keď príslušníci novej moci zatýkali desiatky často nevinných ľudí a začínali sa represie voči sympatizantom Slovenského štátu a kritikom komunizmu, zostával Jozef Bábik hlasom svedomia. Nebál sa postaviť sa za pravdu, odmietal mlčať, pomenovával veci pravými menami. Pre svoj protikomunistický postoj a národné zmýšľanie bol od 15. septembra 1947 do 2. júla 1949 väznený komunistickým režimom.

Hybná sila Slovenskej katolíckej misie v Londýne
Nakoľko mu hrozilo ďalšie zatknutie, v roku 1951 ušiel do zahraničia. Najprv sa usadil v rakúskom Welse, kde vykonával duchovnú službu pre slovenských utečencov. V roku 1954 sa vysťahoval do USA, kde patril medzi najaktívnejších kňazov národovcov. Pôsobil v Clevelandskej diecéze – najskôr priamo v Clevelande a potom v Loraine, v štáte Ohio. V roku 1964 ho vedúci Slovenského katolíckeho ústredia v Ríme, Štefan Náhalka, požiadal o založenie Slovenskej katolíckej misie vo Veľkej Británii, kam sa následne presťahoval. Najbližších takmer 30 rokov pôsobil ako vedúci Slovenskej katolíckej misie v Londýne. Popri pastoračnej činnosti Slovákov žijúcich v Anglicku bol aj vedúcou osobnosťou Slovenského klubu vo Veľkej Británii a spolupracoval tiež s britskou rozhlasovou a televíznou spoločnosťou BBC, kde pre slovenské vysielanie pripravoval povzbudivé náboženské programy pre prenasledovanú Cirkev na Slovensku. Okrem toho písal rôzne náboženské úvahy a články do mnohých slovenských časopisov v Amerike i Európe.

Posledné roky života
Na Slovensko sa pre chorobu vrátil v roku 1993. Vtedajší pápež Ján Pavol II. ho v roku 1996 za jeho celoživotnú záslužnú a obetavú prácu vymenoval za pápežského preláta s titulom monsignore. Posledné roky svojho života strávil v domove pre starých kňazov v Pezinku, kde 1. júla 2000 po dlhej chorobe zomrel. Pochovaný je na cintoríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Mons. Jozef Bábik predstavuje vzácny príklad kňaza a misionára, ktorý zostal verný duchovnému poslaniu v každých časoch, a to doma i v zahraničí. Jeho statočné svedectvo nech je povzbudením pre každého z nás, ako nezradiť katolícku vieru a jej hodnoty a ani vlastný národ. Jeho denník nie je len historickým dokumentom, ale aj výzvou: nenechať sa opantať propagandistickou ideológiou a rozlišovať skutočné dobro a pravdu.